close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 
Presmerované na 

Raz keď budem veľká...

31. května 2010 v 21:17 | THEADU |  Raz keď budem veľká...
adyqa.blog.cz
Jednorázovka na tému: Twilight sága! 

Bola už aj na mojom druhom ( prvom blogu: adyqa15.blog.cz)

Venovaná Casion za to, že je moja Affs...;)

Už si ju a dúfam, že si ju aj niekto iný prečíta....;)

THEADU




















Bolesť. To je to čo teraz cítim, nič viac a nič menej. Moje telo, celé horí akoby bolo v ohni a spaľuje ma to zvnútra. Niekto okolo mňa prechádza a ja ho žiadam o smrť, ale on iba že to prejde, že za chvíľku, že mám vydržať a byť silná ale ja nevládzem. Nikto mi nechce vyhovieť, chcem zomrieť. Neviem čo sa som ňou deje a to ma rozčuľuje väčšmi ako bolesť, ako ten oheň čo cítim vo mne. A naraz bolesť začala ustupovať, neviem ako dlho bola ale začala ustupovať. Najprv z prstov na nohách a potom aj z koncov prstov. Pomaly, veľmi pomaly. Pokoj ustupovala a ja som sa cítila iná. Moje zmysli sa znásobili. Oheň bol len v mojom srdci a postupne prestával.
-Áááá!!!!- vykríkla som. Oheň v mojom srdci sa znásobil a naraz prestal. Nadýchla som, že pocítim úľavu ale bolo to také isté ako predtým. Zdá sa, že kyslík nepotrebujem. Ale tomu nechápem. Ani nepočujem biť srdce a ani ho necítim. Nič. Otvorila som oči a videla som perfektne. Každučkú čiastočku prachu, každú škáru. Všetko. A aj všetko som počula. Všade bolo ticho. Až na pišťanie pneumatík čo mi naznačovalo, že sa nachádzame blízko cesty. Veľmi blízko. Chcela som sa posadiť ale už som sedela. Jedna mikrosekunda mi stačila aby som sa posadila, čo je zvláštne. Otočila som hlavu smerom kde som si myslela, že sú dvere. Netrvalo to ani sekundu a už som sa pozerala do štyroch párov očí. Upútali ma že sú zlate. Každého sú zlaté. Chcela som opatrne vstať ale už som stala. Je to divné. Pred mnou stoja veľmi bledý ľudia, ktorý majú zlaté oči. Sú neskutočne krásny. Ich dokonalá pleť, ich dokonalé rysi. Oni sú dokonalí. Sú tu dvaja muži a dve ženy. Skôr nejaká rodinka. Aj keď sa na seba nepodobajú...až na tie oči. Ich zlaté oči. Jeden z tých mužov, očividne starší, má krátke hnedé vlasy a vyzerá byť najstarší. Nemá svaly ale zato nevyzerá byť neschopný žiadnej "práce". Prehovoril na mňa. Má krásny hlas, taký, aký som v živote nepočula.
-Ahoj.- povedal pomaly a rozvážne.- Prosím ťa neboj sa nás, mi ty chceme pomôcť. Chceme ty vysvetliť .... čo si.-
Pozrela som sa a zdvihla som jedno obočie. Povedala som pobavene a neisto naraz. Človek by neveril že sa to dá.
-Čo som?- povedala som ale ako keby som to nebola vôbec ja. Bol to krásny zvonivý hlas. Otvorila som doširoka oči a potvorila som ústa. Som si vedomá, že som to spravila ale bola som v takom šoku, že som ich zabudla zavrieť. Po chvíľke som ich zavrela a povedala som nechávajúc. Určite to niesom ja ale kto som potom?
Svoju myšlienku som dala najavo aj nahlas.
-Kto som? - nachvíľku som sa odmlčala a potom som povedala ešte viac prekvapená. -Čo som?-
Slova sa ujal zase ten jeden muž. Hovoril pomaly ale bolo vidieť, že starostlivo vyberá slová.
-Všetko ty vysvetlíme. Najprv by som ty predstavil moju rodinu.- povedal a ukázal na ostatných v miestnosti.
-Teraz sa len upokoj.- ešte dodal a ja som nechápala, som pokojná.
-Prosím ťa, nechceme ty ublížiť.- povedal znovu a ja som stále nechápala. Vyzeral, že vidí, že nechápem preto radšej ukázal na ženu vedľa neho.
-Toto je moja manželka Danie. - ukázal na ženu s blond vlasmi a jemnými materskými črtami tváre. Keď sa mi pozdravila z jej hlavu bolo cítiť obavy a láska. Ale tiež mala zvonivý hlas, krásne božský.
-Môj syn Dávid a moja dcéra Felis. - povedal a pritom ukázal na chlapca, ktorý má tiež blond vlasy ako Danie. Nepodobajú sa na seba ale iba ak v farbe očí. Chalan môže mať asi tak 16 alebo 17 rokov ako aj dievča. No a popravde ako aj ja. To dievča, Felis, má čierne vlasy, ktoré jej siahajú po lopatky. Napokon dodal:
-A ja som Lien Lentyls. - povedal a usmial sa. -A ako sa voláš ty?-
-Ja.- povedala som pomaly.- Som Nathalia Dobs.
_Tak to nás teší Nathali. - povedal s radosťou Lien.- A asi by si chcela vedieť čo sa ty stalo.
-Chcela. - povedala som stroho.
-Vieš, stala sa s teba upírka. - povedal Lien. A Danie sa smutne usmiala.
Upírka. Upírka. Upírka.
-Také...ale....nič.....neexistuje...- povedala som bez hlasu, bez emócii. Danie sa ku mne priblížila a objala ma.
-Je mi to ľúto.- povedala.
-Ale...- bola som zmätená. -Ako?
Nejaký upír ťa uhryzol.- povedal Dávid.
Zmohla som sa iba na jednoduché "Aha". Nechápala som ako a ani kedy. Jediné čo si pamätám bolo, že som sa šla učiť, von na terasu.

Spomienka:
Bol krásny októbrový deň. Vietor lenivo prefukoval a ja som sa rozhodla, že sa pôjdem učiť na záhradu. Je pravda, že dnes bola sobota ale ja som sa príšerné nudila. Keď som vyšla von, položila som knihu na stôl a v tom si spomeniem, že by som si mala ísť zobrať niečo aj na pitie. Keď vojdem do kuchyne a nalejem si citrónovú limonádu do pohára, schmatne aj
Mp3-ku a obal na cédečko od skupiny Paramore. Je to cedečko, ktoré mi darovala kamarátka len preto, že j som na tom dosť úboho, aj keď , ja si nesťažujem. Cd-čka s mojimi oblúbeními skupinami alebo spevákmi. Prosto
iba to čo mám rada. Vyšla som na záhradu a sadla som si za stôl Otvorila som knihu biológie. "Raz keď budem veľká, budem lekárka. Budem pomáhať ľuďom a tá práca má bude baviť." Vybavili sa mi slová, ktoré som stále opakovala, hlavne keď mi bolo päť rokov. A teraz, keď mám o desať rokov viac a chodím na strednú školu, tu v Kalifornii, opakujem slová: "Raz keď budem veľká, budem lekárka. Budem pomáhať ľuďom a tá práca ma bude baviť." Usmiala som sa. Som ale číslo. Ani moja najlepšia kamarátka, Sofia, sa vybrala inou cestou, cestou svojho nového sna. Ona bude speváčka a slávna speváčka, aj keď chcela byť baletka a SLÁVNA baletka. Sofiu podporuje jej rodina, ako mňa tá moja. "Raz keď budem veľká...", nie," Teraz , keď som veľká, budem pilno učiť sa a sen sa stane skutočnosťou." Usmiala som sa, asi by som mala začať tieto moje rýmy dávať do kopy, som zvedavá čo sa s toho stane. Zobrala som kúsok papiera a napísala som svoju myšlienku: Teraz, keď som veľká, budem pilno učiť sa a sen sa stane skutočnosťou. Usmiala som sa nad skutočnosťou, že sa to vôbec nerýmuje. Ale znie o pekne. Už len dva kroky, ktoré sú dlhé ako roky a môj... pokračovala som, keď ma niekto vyrušil. Nikto nebol doma tak som bol zvedavá, kto stojí za mnou. Pomaly som sa otočila a ...

V tom sa moja spomienka končí.
Neviem ako dlho som tam spomínala, ale asi nie dlho, lebo ostatný tam tak isto stáli.
-Hm, inak toto si mala pri sebe. - povedal Dávid a dal mi kúsok papiera. Bol to ten istý papier na ktorý som napísala ten "rým". Zobrala som ho
a začala čítať nahlas:
-Teraz, keď som veľká, budem pilno učiť sa a sen sa stane skutočnosťou.
Už len dva kroky, ktoré sú dlhé ako roky a môj... sen sa stane skutočnosťou. - prečítala som a doplnila som posledné štyri slová, ktoré som tam nestihla napísať. Spomenula som si na moju rodinu. Mamku, otca, Alice, Thomasa ale aj na Sofiu. Začalo ma páliť v krku. Chytila som si ho jednou rukou.
-Pravdaže musíš byť smädná. - povedal Lien. Pozrela som sa naňho.
-Ak sa to prejavuje, že mám pocit, že mi zhorí hrdlo, tak áno som smädná.- povedala som trpko.
-No tak ide sa na lov.- povedala zvesela
Dávid.
-Lov?- spýtala som sa vystrašene. Čo budeme loviť? Snáď nie ľudí. Veď upíry sa živia krvou...
-Áno lov. Budeme loviť zvieratá.- povedala Felis. Vydýchla som si. Ani som pri tom nezaregistrovala. Že nedýcham. No ani to nepotrebujem.
-Vieš,- začal Lien,- ku vegetariánstvu nás prinútil jeden náš dobrý priateľ.
-Vegetariánstvu?- spýtala som sa.
-Áno, upíry čo sa živia krvou zvierat.- povedal Lien.
-Krvou zvierat? Ono sa dá živiť aj inak?- spýtala som sa vystrašenie aj keď som na svoju otázku už vedela odpoveď. Ja som bola potrava. Všetci prikývli.
-Kto ma zachránil?- spýtala som sa.
-Bola som to ja.- povedala Felis. - Videla som ako ťa...emh...vyciciava... tak som zakročila. Prepáč, bol o impulz.- povedala opatrene ako keby som sa na ňu mala vrhnúť.
-Nie, to je dobre. - povedala som milo.- Neviem prečo s mi ospravedlňuješ. Zomrela by som. Felis sa už šla nadýchnuť, keď som jej do toho skočila mávnutím rukou.
-To je pohode.- povedala som ešte pre istotu. Jemne sa usmiala a ja som jej úsmev opätovala.
-Dobre tak pôjdeme na lov.- povedal Dávid a usmial sa mojim smerom. Úsmev som mu opätovala ale stála som na mieste aj keď on s vydal ku oknu. Zastal pri okne. Až teraz som sa poobzerala po izbe. Tam kde stál Dávid bola stena presklenná. Bol tam krásny výhľad na veľkú záhradu. Ostatné steny nemali žiadne okná iba pár obrázkov krajín
a pár poličiek, ktoré boli prázdne. Dvoje dvere. Jeden z nich viedli na chodbu a druhé patrili ku šatníku. Ďalej okrem posteli, tu je aj stolík a d kreslá blízko postele, malý koberček ladil k stenám bledofialovej farby. Všetko tu je ladené do bledofialovej farby. Znovu som spočinula na Dávidovi.
-Ako?- vypadlo zo mňa.
-Čo ako?- spýtal sa necápajúc.
-Ako budeme loviť?- ozrejmila som svoju otázku.
-Uvidíš.- povedal a lišiacky s uškrnul. Otvoril dvere na tej presklennej stene a ukázal. Ja som sa zhrozila. Ale
skôr ako som mohla hociako zaregistrovať Dávid skočil. Pribehla som ku tej tým dverám a pozerala som sa dole, kde som si myslela, že bude asi Dávid. Myslela som si, že bude rozmliaždení ale on tam stál a pozeral sa na mňa s lišiackym úsmevom.
-Skoč!- zakričal a ja som skočila. Pomaly som dopadávala na zem. Aspoň podľa mňa. Všetko som vnímala veľmi rýchlo čo je pre mňa dosť zarážajúce. Keď som elegantne pristála na zemi Dávid sa na mňa usmial a rozbehol sa do lesa skrz záhradu. Ja som sa rozbehla za ním. Za necelú sekundu som ho dobehla. Pozrel sa na mňa a usmial sa. Chvíľu sme bežali vedľa seba a potom zastal. Rýchlo som zastala a otočila som sa. Prekvapilo ma ako ďaleko je. Bol vzdialení asi
pol kilometra ale ja som ho videla perfektne.
-Úžas.- povedala som si pre seba ale Dávid to asi počul lebo sa uškrnul.
´ Ten úškrn mu sekne ´. Pomyslela som si. Pribehla som k nemu.
-Ide sa loviť.- povedal. Ja so na neho len zízala. Usmial sa keď si to všimol.
-Zavri oči a nechaj svoje zmysli precitnúť.- povedala a ja som urobila to čo mi kázal.
-Počuješ niečo?- spýtal sa ma. Počula. V nejakom jazierku som počula bitie sŕdc. Miesto odpovede som otvorila oči a rozbehla som sa tam, kde som myslela, že to je. Potom sa to stalo tak rýchlo, že som si to ani neuvedomovala.
V jazere sa chladil medveď a ja som po ňom skočila. Chvíľu sme bojovali a potom som mu zahryzla do krku a vycicala som ho. Teplá tekutina sa roztiekla v mojom vnútri. A na oblečení ako som si neskôr všimla, ale to som mala už aj v sebe ďalšiu krv. Keď som bola plná rozhliadla som sa dookola. Ani neviem ako som sa ocitla na nejakej lúke ale bola som tam. Dávid bol opretí o jeden strom a s úškrnom ma pozoroval. Pribehla som ku nemu.
-Krása.- povedal.
-Čo?- spýtala som sa. Dávid sa nachvíľu zatváril prekvapene a mám pocit, že keby sa mohol tak sa červené.
-Emh....emh....- koktal.- Tvoje oblečenie.- nakoniec rýchlo povedal. Usmiala som a on my venoval len rozpačitý úsmev.
-Ideme domov?- spýtal sa. Prikývla som a tak sme sa vybrali domov.

Doma na nás už čakali.
-Aký bol lov?- spýtal sa ma Lien. Ja som mu vyrozpráva všetko od mojich pocitov z behania až po chuť medveďa.
Všetci sa usmievali a ja som si spomenula na moju rodinu a priateľov. Keď som nadhodila túto tému prišla mi ihneď odpoveď "Musíme odísť a hlavne TY musíš odísť." Ja som to chápala, som teraz nebezpečná a ja nikomu nechcem ublížiť.
-Dnes odídeme. - povedal Lien.
-A čo moja rodina, ani sa nemôžem rozlúčiť?- spýtala som sa.
-Nie, je to nebezpečné a ani by ťa nepustili. - povedal Lien. Prikývla som. Viac sme sa na u tému nebavili. Dávid mal pustenú televíziu a ja som si k nemu prisadla. Pozeral správy.
Zvrel som oči, len na chvíľku.
-Nathalia Dobs je stále nezvestná.- povedala reportérka NBC (PA: netuším či niečo také existuje).- Dňa 16.4. okolo štrnástej hodine, na tejto záhrade uniesli mladé dievča Nathaliu Dobs. Nikto nevie kde je.
- povedal reportér v
reportáži. Ukázali našu záhradu a moju fotku. Už som nepočúvala, len som videla ako ukazujú moju izbu a potom aj moju školu. -...Chcela byť lekárka a chcela pomáhať druhým....- hovorili. Vo mne sa tlačili vzlyky. Niekto ma objal. Dávid. Tíšil ma ,že to bude dobré. Koniec reportáže a ja som vzlykala ďalej. Bez sĺz. Iba vzlyky. Neviem ako dlho som vzlykala ale potom do obývačky prišiel Lien a povedal, že pôjdeme do Európy. A tak sme išli do Európy. A súkromným lietadlom. Aby som niekoho nezabila.

"Raz keď budem veľká, budem lekárka. Budem pomáhať ľuďom a tá práca ma bude baviť."



  
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Ako sa máte?

Fayn ;) 85.9% (79)
Css.... 4.3% (4)
Hrozne :( 4.3% (4)
Ujde to! ...;! 3.3% (3)
Nestar sa! 2.2% (2)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama