close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 
Presmerované na 

Leen´s Hause

22. června 2010 v 17:34 | THEADU |  Keď sa zdáš opustená...
Waw... to slovo ma napadlo keď som tento článok kopírovala... Je to dlhé a pôvodné to má vo worde iba štyri!!! Naozaj iba ŠTYRI strany! Venovaná ako vždy: Casion a Lostt, lucrecia 

THEADU

PS: Hlasujte v ankete!

1. Leen´s Hause

Po dlhej ceste som vystúpila so svojho auta a pozrela sa na dom, ktorý patrí mne. Môj dom. Nie, moja vila a o doslovne. Leen´s Hause je menšia vila s velikou záhradou, ktorá siaha až do lesa, alebo skôr na kopec. Vila je modrej farby a je veľmi historická. Je veľmi dobre zachovaná a preto predpokladám, že sem niekto chodí a stará sa o to. Vystúpila som po schodoch do záhrady. Krásna a priestranná, no nie tak ako v Anglicku ale je priestranná. Otočila som sa na dom a vybrala kľúče. Zamierila som ku dverám. Odomkla som a vstúpila do domu. Poobzerala som sa a usmiala som sa. Krása. Veľké priestory proste
milujem a ony milujú mňa. Vybehla som po schodoch na prvé poschodie. Veľa izieb. Nevadí. Tú najväčšiu som si hneď premerala a rozmýšľala som čo si do tejto izby kúpim. Nábytok tu nebol a ako som si všimla nebol v žiadnej izbe. Nie žeby my to nejako vadilo ale aby ma niekto neupodozrieval. Aj keď, ťažko zahalím skutočnosť, že som iba 16 ročné dievča (ešte 15 ročné) a mám vilu a hlavne to, že som tu sama. Sama bývam, sama žijem. Aj to, že mám auto. Zarazila som sa keď som si uvedomila, že ešte nemám vodičák. A je problém. Môžem si ho urobiť až za 11 mesiacov a dovtedy budem chodiť ako? Pešo? Nosuper. Rozmýšľala som a pritom som sa v duchu hádala. Možno by som mohla pozmeniť údaje vo všetkých spisoch. Vymýšľala som plán. No to sa uvidí.
Po hodine čo som sa túlala po celej vile som si sadla von do záhrady a pozerala mimo. Zima mi nie je a to je výhoda. Premýšľala som svoj plán. Nemôže tu bývať sama, nemôže šoférovať a budem sa tu nudiť. Tri veci, ktoré sú nad slnko jasné. Kúpim si malý byt (dvojizbový bude stačiť), pozmením údaje aby som mala u vodičák a nuda bude zažehnaná. Dúfam. Môj plán bol jasný. Už len ho uskutočniť čo je hračka.
Ešte môj výzor. Musím byť iná, ne teraz som. Bola som už blondína a o sa mi nepáčilo, bola som už čiernovláska a to sa mi páčilo, hnedovláska som bola tiež vyzerala som fajn. Modré oči mala som, pekné to bolo. Hnedé oči mala som, čierne oči mala som, červené oči mala som...povzdychla som si keď som si spomenula na môj výzor tesne potom čo ma našli a všetko mi vysvetlili. Hnedé vlasy až po kríže, červené oči a bledú tvár čo robil dojem, že som mŕtva, ale nie som. Žijem aj keď som upír, žijem a som šťastná.( Ale smutná) Ale som šťastná.
Zrazu som počula nejaký šuchot. Rýchlo som sa postavila a pozerala som sa do tváre nejakého upíra. Má blond vlasy a hnedé oči. Je vysoký a postavy tak akurát. Za nim kráčala žena. Ona má hnedé vlasy, ktoré sa jemne vlnia, tiež hnedé oči a bledú pleť. Tiež upír. Upír s blonďavými vlasmi zastal a pozeral na mňa, vedľa neho zastala aj tá žena. Na druhej strane bol chalan, ktorý má hrdzavé vlasy a hnedé oči. Bledú pleť a mohutnejšiu postavu
než upír vedľa neho.
-Čo chcete?- spýtala som sa toho blonďavého upíra, uprela som naňho moje modré oči, ktoré som si nestihla ani premeniť. Vlastne som si ich ani nechcela premeniť, páčia sa mi aj keď viem, že si ich budem musieť premeniť skôr či neskôr.
-Poslal nás Edmund.- povedal pokojne. Naraz sa moje napätie uvolnilo. Neviem ako ale uvolnila som sa. Všetko bolo fajn. Potriasla som hlavou.Čo sa to deje? Hnalo sa mi hlavou. Ctila som sa zvláštne a šťastne. To je zlé, niečo sa muselo stať, niečo alebo skôr niekto mi robí napriek. Možno. Poobzerala som sa a všimla som si ďalších dvoch upírov. Jeden bol vysoký a chudí. Blond vlasy mu viali vo vetre, ktorý sa naraz zdvihol a mal na tvári zmučenícky výraz. Zavrčala som jeho smerom. Imbecil.Pomyslela som si a všetci sa napäli. Aspoň si myslím, ich tváre boli vážne a podráždené. Podráždené??? Jediný kto môže byť podráždení som ja. ONI sem "vpadli" a ONI sú blbí. Niekto sa zasmial zvonivým smiechom. Pozrela som sa na upíra vedľa toho vysokého. Je to dievča, ktoré má nízku postavu a krátke čierne vlasy. Hnedé oči a jemné črty tváre. Nadvihla som jedno obočie. Chvíľu som ju premeriavala a potom som sa otočila na toho druhého upíra.
-Prečo?- spýtala som sa.
-Chce aby sme na teba dali pozor.- povedala tá žena vedľa neho. Prikývla som.
-Ako inak. - povedala som pomaly ale rozvážne a nebojácne. Bola som dosť drzá na to, že okolo mňa sú piaty upíry, ktorý sú určite
skúsení. No nevadí. Ten pocit voľnosti ma zalial znovu a
jas som sa znovu otočila na toho upíra, ktorý , ako predpokladám, má schopnosť ovládať emócie. No určite to bude on, taký zmučenícky pohľad neviem ani ja. Tam sú emócie a veľké.
On sa na mňa zaškeril a ja som zase zavrčala.
-Nech prestane, inak na mňa už nebudete môcť dávať pozor. - povedala som cez zaťaté zuby. Nechcem zomrieť, ja chcem žiť ale moja výbušná povaha o nedovolí. Nech PRESTANE!
-Jasper!- povedal ten muž čo je asi ich vodcom. Všetko ustupovalo a ja som sa cítila lepšie. No lepšie ako lepšie. Nálada rýchlo poklesla do bodu mrazu. Pozrela som sa na muža oproti.
-Kto ste vlastne?- spýtal som sa. Myslím, že keď majú na mňa dať pozor, mala by som vedieť ako sa vlastne volajú. Oni vedia a ja chcem vedieť tiež.
-Ja som Carlisle Cullen a toto je moja manželka Esme Cullenová. - povedal a ukázal na ženu vedľa seba. Ona sa na mňa usmiala materinským úsmevom a ja som sa na ňu stále pozerala, pozerala som sa na ňu aj vtedy keď Carlisle predstavoval ostatných.
-Môj syn Edward. - chlapec čo stojí vedľa neho.- Jasper je ten čo môže ovplivnovať emócie a Alice.- ukázal napokon na malú upírku. Pozrela som sa na ňu. Niekoho mi pripomína ale neviem si spomenúť koho. Možno to bola ľudská spomienka a na tie si veľmi nepamätám. Ale je i možne, že sa obrovsky mýlim. Cullen,
Cullen, to m niečo hovorí. Á jasné Carlisle Cullen. Dr. Cullen. Jasné Edmund sa s ním párkrát stretol. Tak to je milé On ma má strážiť. Usmiala som sa. Bol to len krátky úsmev. Moja tvár zvážnela.
-A ako mám veriť, že ho naozaj poznáte a že vás o to poprosil? - spýtala som sa vážne.
-Toto ty poslal. - povedal a podal mi nejaký balíček. Bol zabalený v krvavočervenom papieri. Sadla som si na zem, ani sa sama netuším prečo, kde sa to do mňa vzalo a prečo im dôverujem. No až na to, že Cullen bol spomínaní, párkrát. Trikrát som prevalila balíček a potom som ho jedným chmatom roztrhla. Bola tam krabica. Otvorila so ju a zarazila som sa. Vnútri bol 
môj
 notebook a môj i-pod. Čo to tu robí? Pomyslela som si, potom som si uvedomila, že som ich asi nechala v Anglicku. Bol tam ešte menší balíček zabalení v striebornom baliacom papieri. Vytiahla som ho von aj spolu s nejakým listom. Balíček som položila na zem a
obálku som roztrhala na väčšie kúsky, keď som ju "otvárala". Začala som čítať list:




Drahá Mary,

Ak toto čítaš znamená to, že ťa Carlisle Cullen našiel. Určite si vo Forkse , konkrétne vo Leen´s Hause.
Dúfam, že sa ty páči. Je celý tvoj ale bol by som rád, kedy si šla s Carlislom. Viem povedal som slobodu, ale ako ty hovoríš : Človek nikdy nevie.
Carlisle všetko vie. V ten deň ako si odišla, prišli k nám. Mrzí nás, že sme ťa obviňovali za ich smrť. Vieme, že si ich nezabila.
Sme radi. Sme radi, že asi ideš kontrolovať ale aj tak choď radšej s Cullenovcami.
Drž sa a nezabudni sa skoro vrátiť.
V krabici máš aj darček k tvojim narodeninám. Nevieme kedy ich budeš mať. Určite si dátum zmeníš aby si mohla šoférovať. Nezabi sa!
S pozdravom Edmund a Ann Leenovci.

Vzdychla som si. "Rozbalila" som si darček k mojim narodeninám. Bola tam krabička. Otvorila som ju a usmiala som sa. Kľúče od auta. Stlačila som gombík a za chvíľku som počula ozvenu z garáže. Rýchlo som vstala a upíriou rýchlosťou som prešla do garáže. Otvorila dvere
pozrela dnu. Vnútri bol Jeep Hurricane Concept. Neverila som vlastným očiam. Tento jeep som strašne chcela a teraz je môj. Šťastne som sa usmiala. Môj! Môj a iba môj.
Hm... zajtra mám narodeniny. Moja jediná a dôležitá myšlienka. Zvrela som oči a opustila garáž. Až zajtra, až zajtra.Opakovala som si v hlave. Zajtra, zajtra, zajtra....Aký je dnes vlastne dátum? Spýtala som sa sama seba ale niekto mi odpovedal. A ten niekto bol Edward.
-5.1.- povedal.
-Dik.- odpovedala som mu automaticky. Ale naraz som sa zastavila. Ja som to povedala nahlas?
-Á...- povedala som, všetci sa na mňa pozreli.- Ty vieš čítať myšlienky!- zakričala som a on sa usmial.
-To nie je fér!- zakričala som znovu. Ale potom som sa usmiala a povedala som.
-Zajtra mám narodeniny.- povedala som s milým hláskom. Zajtra. A potom ešte tri mesiace, kým urobím skúšku. Ja na to nemám. Seriem na predpisy. Otočila som sa na päte ale niekto ma zachytil. A zase to bol Edward. Ach budem si musieť dávať pozor na čo myslím.
-Ale on láka. -
Povedala som nešťastne.( PA: alebo skôr keď si tie slová predstavíte ako povedal Hemi (veveričiak) z rozprávky "Za Plotom"). Edward pokrútil hlavou.
-Budem dávať pozor. - pokúšala som ďalej. Pokrútil hlavou znova. Alice sa zasmiala. Jej zvonivý hlas bol veľmi príťažlivý. Pozrela som sa na Edwarda.
-Prosíííím...- prosíkala som ďalej. Edward len pokrútil nesúhlasne hlavou. Potom m niečo napadlo. ON na mňa vlastne nemal dávať pozor, na mňa má dávať pozor Carlisle. Preto som sa usmiala na Edwarda a otočila som sa na Carlisla.
-Carlisle?- spýtala som sa nevinne milo. On sa usmial.
-Prosím?- spýtal sa ma.
-No... vieš...ja mám zajtra narodeniny
a ja som dostala... hm...nový jeep...a ja budem opatrná. - povedala som koktavo na čom sa Edward začal rehotať. Ešte sa raz zasmeje a neovládnem sa! Uvažovala som v duchu, Edward to samozrejme
počul a začal do mňa rýpať.
-No som zvedavý.- povedal. Ja som sa potehnúcky usmiala , ale robila som sa "ja ťa nepočujem!" Carlisle sa na mňa pozrel, Edward sa prestal smiať a pre mňa to bolo ako znamenie, že budem môcť ísť. Ale čakala som čo Carlisle povie.
-No, - začal. -Myslím, že môžeš ísť.
-Carlisle, ale...- chcel namietať Edward ale Carlisle ho umlčal zdvihnutím ruky. Edward si niečo zamrmlal ´ že som nečušal ´ . Alice sa začala smiať. Pozrela som sa zmätene na Carlisla. On si ma všimol a hneď mi dal vysvetlenie.
-Môžeš ísť, ale iba pod podmienkou, že s tebou pôjde Edward.- povedal a ja som iba vypliešťala oči. To s ním mám ísť? Spýtala som sa v duchu, ale Edward ma ´ počul ´ a odpovedal.
-Nemusíš. - začala
a na chvíľku sa odmlčal. - Ale, nemôžeš ísť sa ani odviezť.- povedal a
lišiacky sa usmial.
-Tak to by si chcel, ale....- nestihla som dopovedať, lebo som zacítila nejakých ďalších upírov.
Prikrčila som sa. Edward m chytil okolo pása. Pozrela som sa na neho.
A jedine čo som zo seba dostala bolo -Čo?
On sa na mňa usmial a pustil ma. Zarazene som stála. On sa usmieval a povedal.
-Emmett a Rosalie.
-Kto?- spýtala som sa. Ale namiesto odpovede, na mňa niekto skočil. V mojej mysli sa odohrával boj. Jedna strana chcela aby som ihneď odhodila toho kto na mňa skočil a druhá mi hovorila, že sa nemám báť. A vyhrala prvá časť a ja som toho upíra čo bol na mojom chrbte odhodila do n miesto, kde stál Carlisle s Esme. Ten upír čo na mňa skočil dopadol na nohy a rehotal sa. Pozerala som sa naňho ako keby prišiel s ústavu.
-Že neútočíš. - povedal niekto za mnou a ja som sa otočila. Stála tam vysoká blondína, ktorá sa nenápadne podobala na anjela. Blond vlasy jej siahajú po lopatky a má krásnu postavu. Ostala som na ňu čumieť. Až napokon prehovorila.
-Fotka vydrží dlhšie. - A ten druhý upír sa začal rehotať, ja som sa prebrala z nejakého tranzu a odpovedala som úplne pokojne.
-A bude aj autogram.- upír za mnou sa ešte viac rozrehotal, ale okrem neho sa smial aj Edward, Jasper a aj Alice. Blondína sa na mňa pozrela nenávistným pohľadom.
-Prepáč.- povedala som a všetci sa prestali rehotať. Blondínka na mňa zízala. Usmiala som sa.
-Nechcela som ťa uraziť.- povedala som pokojne a omluvne zároveň. Ona sa na mňa usmiala. Usmiala som a späť.
-Ja som Rosalie Hal Cullen.- povedala a podala mi ruku. Môj úsmev sa rozšíril a potriasla som jej rukou, hovoriac:
-Mary Leen. Teší ma. A ty - otočila som a na toho druhého upíra a pokračovala som.- budeš Emmett.. hm...Cullen?- spýtala som sa. On sa uškrnul a prišiel ku mne.
-Osobne. - ja som sa tiež uškrnula
a potom som si spomenula na jeep a sľúbenú jazdu.
-Nič som nesľúbil. - povedal Edward. Nenávistne som naňho pozrela, pokrútila som hlavou a povedala som tónom ´ netrápi, ide sa!!! ´
-Počkaj ma tu.- povedala som a Edward na mňa usmial.
-Ja idem tak či tak.- ešte som dodala. Vošla som do garáže. Ešte som počula ako sa Emmett pýta Edwarda, kam ideme. Neviem ako Ed zareagoval, lebo som bola už vo svojom novom jeepe. Naštartovala som a vyšla som z garáže.
Emmett sa na môj jeep pozeral s údivom.
-Ideme!- povedala som Edwardovi. Usmial sa.
-Úžas.- povedal Emmett.
- Ja viem. - odpovedala som.
-Aj ja mám jeep. - povedal pyšne. Usmiala som sa. A ešte som povedala.
-Nečakajte nás.- všetci sa na mňa pozreli.
Pokrčila som ramenami a už nás nebolo. Jazdu som si užívala. Miluje rýchlu jazdu a milujem všetky autá (skoro). Po chvíľke som na Eda zabudla. Keď začalo svitať, šla som na Leen´s Hause. Zaparkovala som auto pred domom. Pozrela som sa na Edwarda . Usmial sa na mňa Ja som mu úsmev opätovala.
-Jeep lebo Ferrari?- spýtal sa ma. Vzdychla som si.
-Ferrari.- povedala som a vystúpila som z auta. Myslím, že Edward vystúpil tiež. Šla som zamyslene a
to spôsobilo , že som narazila do Edwarda.
-Prepáč.- povedala som a pozrela som sa hore. Moja tvár bola blízko neho. Pozerala som sa do jeho očí. Pekné, chcela by som vedieť aké mal pred premenou. Rozmýšľala som v duchu, pričom som zabudla na to, že vie číta myšlienky. Odpovedal mi okamžite ako som to vyslovila v hlave.
-Zelené. - povedal pokojne. Zelená je pekná. Moja nová farba očí.Pomyslela som si a hneď som ich mala zelené. Usmiala som sa a potom som sa pozrela na jeho pery. Aké by to bolo pobozkať ho? Rozmýšľala som a pritom som zase zabudla, že vie čítať myšlienky. Edward odstúpil a ja som sa pozrela do zeme. Odmietnutá. To som teraz. Otočila som sa a rozbehla som sa do garáže. Nastúpil som do ferrari a vyšla von. Nezaujímalo ma či som zamkla alebo nie, už som nechcela byť s Edwardom sama. Pozrela som sa na Edwarda, usmial sa na mňa, odvrátila som sa.
Nechcem naňho pozerať, nechcem aby sa na mňa usmieval. SOM SPROSTÁ.
  1. Leen´s Hause

Po dlhej ceste som vystúpila so svojho auta a pozrela sa na dom, ktorý patrí mne. Môj dom. Nie, moja vila a o doslovne. Leen´s Hause je menšia vila s velikou záhradou, ktorá siaha až do lesa, alebo skôr na kopec. Vila je modrej farby a je veľmi historická. Je veľmi dobre zachovaná a preto predpokladám, že sem niekto chodí a stará sa o to. Vystúpila som po schodoch do záhrady. Krásna a priestranná, no nie tak ako v Anglicku ale je priestranná. Otočila som sa na dom a vybrala kľúče. Zamierila som ku dverám. Odomkla som a vstúpila do domu. Poobzerala som sa a usmiala som sa. Krása. Veľké priestory proste
milujem a ony milujú mňa. Vybehla som po schodoch na prvé poschodie. Veľa izieb. Nevadí. Tú najväčšiu som si hneď premerala a rozmýšľala som čo si do tejto izby kúpim. Nábytok tu nebol a ako som si všimla nebol v žiadnej izbe. Nie žeby my to nejako vadilo ale aby ma niekto neupodozrieval. Aj keď, ťažko zahalím skutočnosť, že som iba 16 ročné dievča (ešte 15 ročné) a mám vilu a hlavne to, že som tu sama. Sama bývam, sama žijem. Aj to, že mám auto. Zarazila som sa keď som si uvedomila, že ešte nemám vodičák. A je problém. Môžem si ho urobiť až za 11 mesiacov a dovtedy budem chodiť ako? Pešo? Nosuper. Rozmýšľala som a pritom som sa v duchu hádala. Možno by som mohla pozmeniť údaje vo všetkých spisoch. Vymýšľala som plán. No to sa uvidí.
Po hodine čo som sa túlala po celej vile som si sadla von do záhrady a pozerala mimo. Zima mi nie je a to je výhoda. Premýšľala som svoj plán. Nemôže tu bývať sama, nemôže šoférovať a budem sa tu nudiť. Tri veci, ktoré sú nad slnko jasné. Kúpim si malý byt (dvojizbový bude stačiť), pozmením údaje aby som mala u vodičák a nuda bude zažehnaná. Dúfam. Môj plán bol jasný. Už len ho uskutočniť čo je hračka.
Ešte môj výzor. Musím byť iná, ne teraz som. Bola som už blondína a o sa mi nepáčilo, bola som už čiernovláska a to sa mi páčilo, hnedovláska som bola tiež vyzerala som fajn. Modré oči mala som, pekné to bolo. Hnedé oči mala som, čierne oči mala som, červené oči mala som...povzdychla som si keď som si spomenula na môj výzor tesne potom čo ma našli a všetko mi vysvetlili. Hnedé vlasy až po kríže, červené oči a bledú tvár čo robil dojem, že som mŕtva, ale nie som. Žijem aj keď som upír, žijem a som šťastná.( Ale smutná) Ale som šťastná.
Zrazu som počula nejaký šuchot. Rýchlo som sa postavila a pozerala som sa do tváre nejakého upíra. Má blond vlasy a hnedé oči. Je vysoký a postavy tak akurát. Za nim kráčala žena. Ona má hnedé vlasy, ktoré sa jemne vlnia, tiež hnedé oči a bledú pleť. Tiež upír. Upír s blonďavými vlasmi zastal a pozeral na mňa, vedľa neho zastala aj tá žena. Na druhej strane bol chalan, ktorý má hrdzavé vlasy a hnedé oči. Bledú pleť a mohutnejšiu postavu
než upír vedľa neho.
-Čo chcete?- spýtala som sa toho blonďavého upíra, uprela som naňho moje modré oči, ktoré som si nestihla ani premeniť. Vlastne som si ich ani nechcela premeniť, páčia sa mi aj keď viem, že si ich budem musieť premeniť skôr či neskôr.
-Poslal nás Edmund.- povedal pokojne. Naraz sa moje napätie uvolnilo. Neviem ako ale uvolnila som sa. Všetko bolo fajn. Potriasla som hlavou.Čo sa to deje? Hnalo sa mi hlavou. Ctila som sa zvláštne a šťastne. To je zlé, niečo sa muselo stať, niečo alebo skôr niekto mi robí napriek. Možno. Poobzerala som sa a všimla som si ďalších dvoch upírov. Jeden bol vysoký a chudí. Blond vlasy mu viali vo vetre, ktorý sa naraz zdvihol a mal na tvári zmučenícky výraz. Zavrčala som jeho smerom. Imbecil.Pomyslela som si a všetci sa napäli. Aspoň si myslím, ich tváre boli vážne a podráždené. Podráždené??? Jediný kto môže byť podráždení som ja. ONI sem "vpadli" a ONI sú blbí. Niekto sa zasmial zvonivým smiechom. Pozrela som sa na upíra vedľa toho vysokého. Je to dievča, ktoré má nízku postavu a krátke čierne vlasy. Hnedé oči a jemné črty tváre. Nadvihla som jedno obočie. Chvíľu som ju premeriavala a potom som sa otočila na toho druhého upíra.
-Prečo?- spýtala som sa.
-Chce aby sme na teba dali pozor.- povedala tá žena vedľa neho. Prikývla som.
-Ako inak. - povedala som pomaly ale rozvážne a nebojácne. Bola som dosť drzá na to, že okolo mňa sú piaty upíry, ktorý sú určite
skúsení. No nevadí. Ten pocit voľnosti ma zalial znovu a
jas som sa znovu otočila na toho upíra, ktorý , ako predpokladám, má schopnosť ovládať emócie. No určite to bude on, taký zmučenícky pohľad neviem ani ja. Tam sú emócie a veľké.
On sa na mňa zaškeril a ja som zase zavrčala.
-Nech prestane, inak na mňa už nebudete môcť dávať pozor. - povedala som cez zaťaté zuby. Nechcem zomrieť, ja chcem žiť ale moja výbušná povaha o nedovolí. Nech PRESTANE!
-Jasper!- povedal ten muž čo je asi ich vodcom. Všetko ustupovalo a ja som sa cítila lepšie. No lepšie ako lepšie. Nálada rýchlo poklesla do bodu mrazu. Pozrela som sa na muža oproti.
-Kto ste vlastne?- spýtal som sa. Myslím, že keď majú na mňa dať pozor, mala by som vedieť ako sa vlastne volajú. Oni vedia a ja chcem vedieť tiež.
-Ja som Carlisle Cullen a toto je moja manželka Esme Cullenová. - povedal a ukázal na ženu vedľa seba. Ona sa na mňa usmiala materinským úsmevom a ja som sa na ňu stále pozerala, pozerala som sa na ňu aj vtedy keď Carlisle predstavoval ostatných.
-Môj syn Edward. - chlapec čo stojí vedľa neho.- Jasper je ten čo môže ovplivnovať emócie a Alice.- ukázal napokon na malú upírku. Pozrela som sa na ňu. Niekoho mi pripomína ale neviem si spomenúť koho. Možno to bola ľudská spomienka a na tie si veľmi nepamätám. Ale je i možne, že sa obrovsky mýlim. Cullen,
Cullen, to m niečo hovorí. Á jasné Carlisle Cullen. Dr. Cullen. Jasné Edmund sa s ním párkrát stretol. Tak to je milé On ma má strážiť. Usmiala som sa. Bol to len krátky úsmev. Moja tvár zvážnela.
-A ako mám veriť, že ho naozaj poznáte a že vás o to poprosil? - spýtala som sa vážne.
-Toto ty poslal. - povedal a podal mi nejaký balíček. Bol zabalený v krvavočervenom papieri. Sadla som si na zem, ani sa sama netuším prečo, kde sa to do mňa vzalo a prečo im dôverujem. No až na to, že Cullen bol spomínaní, párkrát. Trikrát som prevalila balíček a potom som ho jedným chmatom roztrhla. Bola tam krabica. Otvorila so ju a zarazila som sa. Vnútri bol 
môj
 notebook a môj i-pod. Čo to tu robí? Pomyslela som si, potom som si uvedomila, že som ich asi nechala v Anglicku. Bol tam ešte menší balíček zabalení v striebornom baliacom papieri. Vytiahla som ho von aj spolu s nejakým listom. Balíček som položila na zem a
obálku som roztrhala na väčšie kúsky, keď som ju "otvárala". Začala som čítať list:




Drahá Mary,

Ak toto čítaš znamená to, že ťa Carlisle Cullen našiel. Určite si vo Forkse , konkrétne vo Leen´s Hause.
Dúfam, že sa ty páči. Je celý tvoj ale bol by som rád, kedy si šla s Carlislom. Viem povedal som slobodu, ale ako ty hovoríš : Človek nikdy nevie.
Carlisle všetko vie. V ten deň ako si odišla, prišli k nám. Mrzí nás, že sme ťa obviňovali za ich smrť. Vieme, že si ich nezabila.
Sme radi. Sme radi, že asi ideš kontrolovať ale aj tak choď radšej s Cullenovcami.
Drž sa a nezabudni sa skoro vrátiť.
V krabici máš aj darček k tvojim narodeninám. Nevieme kedy ich budeš mať. Určite si dátum zmeníš aby si mohla šoférovať. Nezabi sa!
S pozdravom Edmund a Ann Leenovci.

Vzdychla som si. "Rozbalila" som si darček k mojim narodeninám. Bola tam krabička. Otvorila som ju a usmiala som sa. Kľúče od auta. Stlačila som gombík a za chvíľku som počula ozvenu z garáže. Rýchlo som vstala a upíriou rýchlosťou som prešla do garáže. Otvorila dvere
pozrela dnu. Vnútri bol Jeep Hurricane Concept. Neverila som vlastným očiam. Tento jeep som strašne chcela a teraz je môj. Šťastne som sa usmiala. Môj! Môj a iba môj.
Hm... zajtra mám narodeniny. Moja jediná a dôležitá myšlienka. Zvrela som oči a opustila garáž. Až zajtra, až zajtra.Opakovala som si v hlave. Zajtra, zajtra, zajtra....Aký je dnes vlastne dátum? Spýtala som sa sama seba ale niekto mi odpovedal. A ten niekto bol Edward.
-5.1.- povedal.
-Dik.- odpovedala som mu automaticky. Ale naraz som sa zastavila. Ja som to povedala nahlas?
-Á...- povedala som, všetci sa na mňa pozreli.- Ty vieš čítať myšlienky!- zakričala som a on sa usmial.
-To nie je fér!- zakričala som znovu. Ale potom som sa usmiala a povedala som.
-Zajtra mám narodeniny.- povedala som s milým hláskom. Zajtra. A potom ešte tri mesiace, kým urobím skúšku. Ja na to nemám. Seriem na predpisy. Otočila som sa na päte ale niekto ma zachytil. A zase to bol Edward. Ach budem si musieť dávať pozor na čo myslím.
-Ale on láka. -
Povedala som nešťastne.( PA: alebo skôr keď si tie slová predstavíte ako povedal Hemi (veveričiak) z rozprávky "Za Plotom"). Edward pokrútil hlavou.
-Budem dávať pozor. - pokúšala som ďalej. Pokrútil hlavou znova. Alice sa zasmiala. Jej zvonivý hlas bol veľmi príťažlivý. Pozrela som sa na Edwarda.
-Prosíííím...- prosíkala som ďalej. Edward len pokrútil nesúhlasne hlavou. Potom m niečo napadlo. ON na mňa vlastne nemal dávať pozor, na mňa má dávať pozor Carlisle. Preto som sa usmiala na Edwarda a otočila som sa na Carlisla.
-Carlisle?- spýtala som sa nevinne milo. On sa usmial.
-Prosím?- spýtal sa ma.
-No... vieš...ja mám zajtra narodeniny
a ja som dostala... hm...nový jeep...a ja budem opatrná. - povedala som koktavo na čom sa Edward začal rehotať. Ešte sa raz zasmeje a neovládnem sa! Uvažovala som v duchu, Edward to samozrejme
počul a začal do mňa rýpať.
-No som zvedavý.- povedal. Ja som sa potehnúcky usmiala , ale robila som sa "ja ťa nepočujem!" Carlisle sa na mňa pozrel, Edward sa prestal smiať a pre mňa to bolo ako znamenie, že budem môcť ísť. Ale čakala som čo Carlisle povie.
-No, - začal. -Myslím, že môžeš ísť.
-Carlisle, ale...- chcel namietať Edward ale Carlisle ho umlčal zdvihnutím ruky. Edward si niečo zamrmlal ´ že som nečušal ´ . Alice sa začala smiať. Pozrela som sa zmätene na Carlisla. On si ma všimol a hneď mi dal vysvetlenie.
-Môžeš ísť, ale iba pod podmienkou, že s tebou pôjde Edward.- povedal a ja som iba vypliešťala oči. To s ním mám ísť? Spýtala som sa v duchu, ale Edward ma ´ počul ´ a odpovedal.
-Nemusíš. - začala
a na chvíľku sa odmlčal. - Ale, nemôžeš ísť sa ani odviezť.- povedal a
lišiacky sa usmial.
-Tak to by si chcel, ale....- nestihla som dopovedať, lebo som zacítila nejakých ďalších upírov.
Prikrčila som sa. Edward m chytil okolo pása. Pozrela som sa na neho.
A jedine čo som zo seba dostala bolo -Čo?
On sa na mňa usmial a pustil ma. Zarazene som stála. On sa usmieval a povedal.
-Emmett a Rosalie.
-Kto?- spýtala som sa. Ale namiesto odpovede, na mňa niekto skočil. V mojej mysli sa odohrával boj. Jedna strana chcela aby som ihneď odhodila toho kto na mňa skočil a druhá mi hovorila, že sa nemám báť. A vyhrala prvá časť a ja som toho upíra čo bol na mojom chrbte odhodila do n miesto, kde stál Carlisle s Esme. Ten upír čo na mňa skočil dopadol na nohy a rehotal sa. Pozerala som sa naňho ako keby prišiel s ústavu.
-Že neútočíš. - povedal niekto za mnou a ja som sa otočila. Stála tam vysoká blondína, ktorá sa nenápadne podobala na anjela. Blond vlasy jej siahajú po lopatky a má krásnu postavu. Ostala som na ňu čumieť. Až napokon prehovorila.
-Fotka vydrží dlhšie. - A ten druhý upír sa začal rehotať, ja som sa prebrala z nejakého tranzu a odpovedala som úplne pokojne.
-A bude aj autogram.- upír za mnou sa ešte viac rozrehotal, ale okrem neho sa smial aj Edward, Jasper a aj Alice. Blondína sa na mňa pozrela nenávistným pohľadom.
-Prepáč.- povedala som a všetci sa prestali rehotať. Blondínka na mňa zízala. Usmiala som sa.
-Nechcela som ťa uraziť.- povedala som pokojne a omluvne zároveň. Ona sa na mňa usmiala. Usmiala som a späť.
-Ja som Rosalie Hal Cullen.- povedala a podala mi ruku. Môj úsmev sa rozšíril a potriasla som jej rukou, hovoriac:
-Mary Leen. Teší ma. A ty - otočila som a na toho druhého upíra a pokračovala som.- budeš Emmett.. hm...Cullen?- spýtala som sa. On sa uškrnul a prišiel ku mne.
-Osobne. - ja som sa tiež uškrnula
a potom som si spomenula na jeep a sľúbenú jazdu.
-Nič som nesľúbil. - povedal Edward. Nenávistne som naňho pozrela, pokrútila som hlavou a povedala som tónom ´ netrápi, ide sa!!! ´
-Počkaj ma tu.- povedala som a Edward na mňa usmial.
-Ja idem tak či tak.- ešte som dodala. Vošla som do garáže. Ešte som počula ako sa Emmett pýta Edwarda, kam ideme. Neviem ako Ed zareagoval, lebo som bola už vo svojom novom jeepe. Naštartovala som a vyšla som z garáže.
Emmett sa na môj jeep pozeral s údivom.
-Ideme!- povedala som Edwardovi. Usmial sa.
-Úžas.- povedal Emmett.
- Ja viem. - odpovedala som.
-Aj ja mám jeep. - povedal pyšne. Usmiala som sa. A ešte som povedala.
-Nečakajte nás.- všetci sa na mňa pozreli.
Pokrčila som ramenami a už nás nebolo. Jazdu som si užívala. Miluje rýchlu jazdu a milujem všetky autá (skoro). Po chvíľke som na Eda zabudla. Keď začalo svitať, šla som na Leen´s Hause. Zaparkovala som auto pred domom. Pozrela som sa na Edwarda . Usmial sa na mňa Ja som mu úsmev opätovala.
-Jeep lebo Ferrari?- spýtal sa ma. Vzdychla som si.
-Ferrari.- povedala som a vystúpila som z auta. Myslím, že Edward vystúpil tiež. Šla som zamyslene a
to spôsobilo , že som narazila do Edwarda.
-Prepáč.- povedala som a pozrela som sa hore. Moja tvár bola blízko neho. Pozerala som sa do jeho očí. Pekné, chcela by som vedieť aké mal pred premenou. Rozmýšľala som v duchu, pričom som zabudla na to, že vie číta myšlienky. Odpovedal mi okamžite ako som to vyslovila v hlave.
-Zelené. - povedal pokojne. Zelená je pekná. Moja nová farba očí.Pomyslela som si a hneď som ich mala zelené. Usmiala som sa a potom som sa pozrela na jeho pery. Aké by to bolo pobozkať ho? Rozmýšľala som a pritom som zase zabudla, že vie čítať myšlienky. Edward odstúpil a ja som sa pozrela do zeme. Odmietnutá. To som teraz. Otočila som sa a rozbehla som sa do garáže. Nastúpil som do ferrari a vyšla von. Nezaujímalo ma či som zamkla alebo nie, už som nechcela byť s Edwardom sama. Pozrela som sa na Edwarda, usmial sa na mňa, odvrátila som sa.
Nechcem naňho pozerať, nechcem aby sa na mňa usmieval. SOM SPROSTÁ.

*************************************
Ukážka:

-No, hej, oni veľmi nejedia, lebo...hm...ako by som to vysvetlila... - povedala som a trošku som ´ akože ´ zamyslela a potom som pokračovala:- Oni nemajú radi jedálenskú stravu. Ja im to osobne nezazlievam, lebo je to naozaj...blé..- zvraštila som  čelo. -Čo ty myslíš?
-Áno je to humus...- súhlasil som  ňou.
-Mne náhodou chutí!- Povedal Taylor a ja som sa usmiala.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Ktorú poviedku by ste chceli skôr?

Kam ma klobúk zaradíš? 32% (8)
Všetko sa mení... 32% (8)
Chceš žiť, či byť anjelom? 36% (9)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama