
Prednastavená kapitola...
Keď som prišla domov, ľahla som si na posteľ a zavrela oči. Niekedy by som si priala, aby som mohla zaspať, ale to nejde. Človek má tu výhodu, ktorú my nemáme. Snažíme sa žiť ako ľudia ale luďmi živote nebudeme. Pri spomienke na ľudský život sa mi vynoril znovu jeden obrázok. Ja a Dan sme sa bozkávali. Boli sme pár? Asi hej. Je veľmi zvláštne že si ani jeden z nás nepämetá na náš ľudský život. Vlastne ja na celý a len pár spomienok mám a Dan, len na určite obdobie a to j práve v tedy keď sme sa mali údajne poznať a dokonca spolu chodiť.A čo tá žena, Andrea Slivová, čo ho premenila, je možné že aj mňa premenila? A prečo? Nechápem. Prečo by mňa aj Dana premenila, pravdaže ak nás premenila. Je to celé zvláštne.
Ja som po pemene nič nevedela, no pravdže základné veci ako čo je mesiac, zviera, krv, smäd...a všetko ostatné aj nejaké tie vedomosti z chémie či fyziky, ale nič o osobnom živote. Nič. Vôbec nič. Ala som prázdno. Ako som sa volala pred tým? Kde som bývala? ? ? ? Samé otázniky a teraz ma niekdo pozná, Dan. Ale on o tom nevie. Jaj je to deprimujúce. No kebyže upír môže byť deprimovaní. Niekdo vošiel do mojej izby oknom. Orgován, áno prišiel Dan. Čo mi chce povedať že je pre mňa nebezpečný?
-Ak si prišiel iba preto, aby si mi povedal že si pre mňa nebezpečný, tak vypadni a...- začala som naštvane, som naštvaná je to ako naposledy..."som nebezpečný"...veď aj ja.-nikdy ťa nechcem vidieť.- dopovedala som s veľkou bolesťou, lenže on ma zabíja keď odchádza a ja viem že ho už nemusím stretnú či sa ho dotknuť...
-Nie, ja som ne....- povedal a ja som sa naštvala. Rýchlo som sa postavila pred neho.
-Si nebezbečný preto vypadni, alebo ťa náramne bavi ma mučiť?- spýtala som sa s bolesťou, hnevom a zhnusením.
-Nie, aj keď som, chcel som aby si vedela, čo už určite vieš, že je dohoda zrušená.- povedal s náznakom bolesti v hlase. Chcel m objiať ale ja som sa odstúpila.
-A čo?Teraz odídeš?- spýtala som sa a keby som mohla už plačem.
-Nie.- povedal prosto.-Milujem ťa a nemám dôvod odchádzť, dohoda je zrušená a preto môžeme byť spolu. Ak chceš.
-Chcieť je pekná vlasnosť.- povedala som potichu. Bol pekvpení ja som dodala.- ale chcem aby si bol somňou lebo ťa tiež milujem.
-Si pre mňa všetko. - povedal ako keby mimochodom.
-Hm, som pre teba všetko. Možno, preto si sa nevedel rozhodnuť či chceš zrušiť dohodu?- to bola otázka, ktorá ma poriadne ťažila a už musel ísť von.
-Áno.- povedal a mň to šokovalo. Áno?Tak prečo? To je taký bezcitny?- Preto, lebo ť milujem a nevedel by som si predstaviť život bez teba, či len sa na teba pozerať alebo dotíkať . Milujem ťa a to sa nezmení.- povedal a pobozkal ma, ten bozk bol vášnivý a nežní zároveň. Milujem ho a nič sa nezmení. A on cíti to čo ja. Neviem ako dlho sme sa bozkávali ale jedno viem, kebyže môžme, čo aj môžme, budem sa s ním bozkávať celú noc.
-Možno by si mala ísť na lov, zajtra je škola a ty máš už skoro čierne oči.- povedal.
-Tak ideme.- povedala som už som ho ťahala do lesa. Nebránil sa.
-Smer les a jeho obyvateľia, traste sa.- povedala som a Dan sa zasmial. Usmiala som sa na neho.
Vystopovali sme čriedo jeleňov a polovica ostala bez života. Hm, chúdence, aj keď lepšie než človek. Jeho krv...nie nemysli na to.
-deje sa niečo?- spýtal sa nervozne Dan. Pozrela som sa na neho.
-Malo by sa?- spýtala somsa, lebo som ani netušilaso čom rozpráva.
-ja ib, že máš zase čierne dúhovky a pritom sme na love a polovicu čriedy si vysala. A máš čierne dúhovky.- povedal wšte stále nervózny.-Snžila soms a striasť ten pocit a preto som ho pobozkala. Zdal sa byť zaskočení ale potom my bozky opätoval. Prestala som.
-Ešte mám?- spýtala som sa ho pozerajúc sa mu do očí.
-Nie, to čo bolo?- spýtal sa ma.
- No krv, nepýtaj sa ma na to je to dosť zvláštne.
-Dobre.- prikývol.
-Ideme domov?- spýtala som sa ho a on vyzeral veľmi rozpačito.
-Kam, domov?- spýtal sa ma a ja som si uvedomila že nebývame spolu.
-Hm, ty si u nás už bol, tak ku tebe.- povedala som, tváriac sa zamyslene.
-Dobre, ale nečakaj luksus.- povedal.
-Žiaden luksus? To potom nič.- povedala som nevinn-vážne. Pozrel na mňa by zistil či to myslím vážne a ja som sa usmial. Pochopil že to je žart a ťahl ma do mesta a potom do jednej ubytovny alebo bytovky. Netušila som že tu niečo také je.Zastali sme pri jedných dverí. 8.B
Otvoril dvere a ja som vošla. Malý byt.
-tak tu bývam. - povedal a už ma ťahal za sebou.
-Tu je obývacia izba.-povedal a ukázal na priestor ktorý mohol mať 5X5 metra. Zariadení do čierno-biela. Biela stena a čierny nábytok, nakoniec boli nejaké doplnky biele. Vyzerá to pekne.
-Pekné.- povedala som a Dan ma ťahal ďalej.
-Kuchyňa.- Miestnosť o niečo menšia ako obývacia izba zriadená do modrej farby.
-A vríš si aj sám?- spýtala soms a nevine.
-Pravdaže.- povedal pobavene.Potom ma zatiahol do posledne izby. Spálňa. Celá izba bola zladená do zelenej farby. Slabozelené steny, silnozelené obliečky. Veľká skriňa , bielej farby a písací stôl tiež bielej farby. Celá izba mala úžasnú harmóniu a krásne sa tu muselo spť. Kiežby som mohla.
-Tak...nemám slov.- povedala som úprimne. Pristúpila som ku posteli a zvalila som sa. Počula som ako si Dn lahá vedľa mňa. Chvíľu som pozerala na strop. Pozrela som sa na Dana, on sa na mňa pozeral.
-Som rád že sa ti tu páči. - povedal pozerajúc mi do očí. Pobozkala som ho. Bozkávali sme sa asi 5 minút keď mi zčal zvoniť telefón. Vybrala som ho z vrecka, pričom som sa stále bozkávala s Danom. Chcel mi vytrhnuť mobil z ruky ale ja som ho prestala bozkávať a rýchlo som sa postavila.
-Musím.- povedala som na svoje ospravedlnenie.
-Nie, nemusíš.- povedal akko rozmazlené decko. Usmiala som sa. Pozrela som sa na displej. "Ft.Marko" .Asi budem mať "službu". Zdvihl som:
-Prosím.- povedala som.
-Á, Alex, moja milá. Ako sa máš?- povedal známy hlas.
-Ahoj Ft.Marko. Mam sa. Ty?
-Á dobré. Vieš ale mal b som sa lepšie, keby si dnes o jednej prišla. Pravdže ráno ak to nie je neskoro.
-To vieš Ft.Marko, a pôjde o spoločenskú návštevu či pracovnú?- spýtala som sa.
-No k neodmietneš spoločenskú tak spoločenskú, aj keď ide o pracovnú, ale potom...-povedal a pritom nedokončil vetu. Pravdaže, on si myslí že ja s ním budem mať niečo. Nevie že som upír. Ft. Marko je syn Qt. Marka. Qt.Marka zabili pred piatymi rokmi a po ňom nastúpil jeho syn Ft. Marko. Skvelý to muž Qt.Marko.On vedel že som upír ale jeho synovi to nepovedal a on m vlastne ani nepoznal, až do tej osudnej noci, keď jeho otec zomrel. Najprv sa čudoval, že ako šestnásť ročné dievča môže byť už dlhšie zapletená v mafii ale musel to nechať, lebo Qt.Marko mu to prikázla v poslednej vôli a mňa požidal aby som naňho dozrela. Veď má iba šestnásť. Tak skoro musel prevzať všetku zodpovednosť na seba.
-No tak prídem. Do ktorého sídla?- odpovedala som.
-O, áno. Do Sattle. Veď ty vieš kde. A teda na spoločenskú návštevu nezostaneš?- spýtal sa stále pokúšajuc svoje šťastie.
-Dobre prídem na pracovnú návštevu. Dovi Ft.Marko.- povedala som a zložila som. Pozrela som na Dana. Musím odísť aj keď nechcem.Mafia volá.
-Musím ísť.- povedala som. Pozrela som sa na čas. Desať hodín. Najvyšší čas aby som šla domov pripraviť sa.
-kam?- spýtal sa ma. Musel počuť celý rozhovor a vedel že pracujem pre mafiu, ale v podstate nič nevedel.
-Do "práce".- povedala som s úvodzovkami vo vzduchu.
-My nemusíme pracovať.-Povedal. Á, to bude ťažké.
-Ale ja áno. Prepáč. Prosto musím. A opováž sa povedať "nemusíš"
-Nemusíš.- povedal ako keby ignoroval to čo som pred chvíľkou povedala. Ok, ja budem tiež. Sklonila som sa k nemu a pobozkala som ho. Bol to rýchly ale zato intezívny bozk.
-Nechoď.- povedal, túžebne.
-Musím.
-Za Markom?- spýtal sa ma trošku naštvane.
-Hej za Ft.Markom.- povedala som takým istím tónom ako on.
-Kdo je to?
-Môj "šéf". Vieš ja pracujem v mafii, mám "vysoké" postavenie a musím byť o všetkom informovaná. Skoro o všetkom. - vysvetlila som mu to v skratke.
-Tak mi o tom ešte niečo povedz. Tu si sadni.- povedal a ukázal vedľ seba. Sadla som si na postel.- A hlavne vysvetli to "Ft".
-No, tak to "Ft." Je ...emh..ja neviem. Vlastne, viem že je to nejaké pomenovanie pre ich rod ale aké to mi nemohli povedať. Vlastne "Ft." Môžme označiť ako 2.séria generácii, lebo "Qt." Je najvyšie pocta v ich rode.- povedala som.
-Hm, zaujmavé. Pokračuj, napríklad ako si sa dostala k mafií.- povedal a ja som mala pociť že vôbec nevníma.
-Veď teraz som to povedala.- povedala som v nádeji že sa chyti do mojej "pasci".
-Nepovedala, mňa tak rýchlo neoblbneš. Mňa si už.- povedal.-Pokračuj.
-No vlastne som potrebovala prachy, keď som zdrahla od Jacka a Qt.Marko ma privítal "s otvorenou náručou". A tak som tam pribudla ako jeho ochranka a to hlavne v tedy keď zistil že som upírka. - povedala som čakajúc na jeho reakciu. Tváril sa veľmi neurčito.
-Hm.- povedal -a čo ďalej? Keď zistil že si upírka, zmenilo sa niečo?
-No hej, nemuslela som ho volať Qt.Marko ale iba Marko. - povedala som s úsmevom.
-A ďalej,-povedal.
-No čo ja viem, ale asi mal pred mňou vätčší rešpekt. Určite si uvedomoval, že som môžem kedykolvek zavraždiť. Stretávali sme sa menej, to hlavne preto aby pre iných nebolo nápadne, že vyzerám stále tak mlado. - povedala som a pozrela som sa na hodiny, nozaj by som mala ísť.
-Mala by som naozaj ísť, je veľa hodín a to musím ísť ešte domov.- povedala som zdvihajúc sa z postele.
-Ach.- vzdychol si, pozrela som sa na ňho a usmiala som sa.
-Ani mne sa tri krát nechce.- povedala som úprimne.
-Tak nechoď.- povedal snažiac mi chytiť ruku.
-Nie musím ísť.- povedala som sa a skolonila som sa ku nemu.Pobozkala som ho a keď som sa chcela otiahnuť držal ma.
-Začínam nenávidieť slovo "musím".- povedal a ja som sa usmiala, pustil mi ruku.
-Milujem ťa.- povedal.
-Aj ja teba milujem.- Povedala som keď som vychádzala so spálne. Otvorila som dvere a vyšla von. Zamierila som si hneď k lesu. Som rada že som šla na lov. Neviem či by som sa ovládala. Rozbehla som sa k domu. Keď som prišla nikdo tam nebol, preto som sa rozhodla si dať rýchlu sprchu.
Po asi 5 minútovej sprche som si obliekla čierne rifle, čierne tričko a na vrch som si dala riflovú bundu, pravdaže čiernej farby. Zamierila som si do garáže, ku môjmu Ferrari. Milujem to auto.
Po asi 5 minútovej sprche som si obliekla čierne rifle, čierne tričko a na vrch som si dala riflovú bundu, pravdaže čiernej farby. Zamierila som si do garáže, ku môjmu Ferrari. Milujem to auto.
Za hodinu a pol som prišala do Seattlu. Zamierila som do najvätšieho sídla. Je to najkrajšia vila akú som kedy videla. Je o v gotickom štýle a to sa mi strašne páči. Zparkovala som na parkovisku. Bolo tam pomerne veľa áut na túto hodinu. Skoro jedna, skoro.
-Čau, Alex, čo že ti tu tak neskoro? - spýtal sa ma Andrej pri vchode. Jeden z bodygrdou Marka. Silný a vysoký muž, hnedé vlasy asi po plecia, jedním slovom "drsniak".
-Čavi Andy, ko vidíš Ft.Marko ma zavolal a ja som musela prísť. Počuj nie je u nejako veľa áut ? Veď je jedna v noci.- spýtala som sa ho. Je to naozaj zvláštne, asi bude nejaká akcia.
-Porada.- povedal stručne.
-No dobre, tak čau.- povedala som rezignovane, je to veľmi diskrétny muž. Ak niečo nemôže povedať, tak to nepovie.
-Čau.- odzdravil mi a pustil ma dnu.
Po ceste do kancelárie Marka som stretla Tibora a Leu ako sa hádaju. Čudujem sa Mrkovi že ich stále posiela na misie spolu. Aspoň to tak robieval. Zastala som pred Markovimi dverami. Zaklopala som. Keď sa ozvalo hlastne "Ďalej", vstúpila som. Marko sa hneď na mňa usmieval.
-Alex. Som veľmi rád že si neodmietla moje pozvanie.- povedal keď vstával. No pravda je že ako keby som mala na výber. Pokiaľ šlo len o pracovnú návštevu, kľudne. Ale ak nie, tak som musela odmietnuť a on to dobre vie.
-Pravdaže.- povedala som.
-sadni si aby sme mohli začať, určite si unavená.- povedal a ukázal na kreslo. Sadla som si.
-Ani nie.- povedala som, pravdaže ako upír nespím a preto nebudem klamať.
-Tak to je dobre.- povedal a pitom sa mu jeho úsmev ešte viac rozšíril, bože čo mu blyslo hlavou?!
-Ahoj Thomas.- pozdravila som sa Thomasovi, neskoro ale pozdravila som sa.
-Ahoj, Alex. Vidím že vyzeraš stále tak mlado.- povedal. Usmiala som sa. "Debil" jediné slovo ktoré mi prebehlo hlavou.
-No dobre, koniec spoločenským rečiam, teraz práca. - povedal vážne Marko.
-Doleressina banda musí ísť dole. Zabila už Marie a nemôžme dovoliť aby zomreli ďaľší.- povedal. Zomrela Marie? Och, nie. Marie bola moja kamarátka, aj ona vedela že som upír. Veď mala iba sedemnásť. Sedemnásť a už v mafii. Ona síce nebola upír ale zato mala hrozných rodičou, ktorý ju týrali. Brala drogy a potom sa dostala k Ft.Markovi. V tedy mala iba štrnásť rokov a skoro zomrela, keď som ju sem doniesla a poprosila Ft.Marka aby tu mohla zostať. Vtedy som tu ešte bývala. Vtedy som ešte "trucoval" a keď mala Marie, šestnásť, čo bolo pred rokom, som odišla. Bože, j som ju zachránila a potom ju niekdo zavraždi? Nejaká banda menom : "Doleress"? Čo je to za svet. Konečne sa s toho dostala, z tých odporných drôg a potom smrť?
-Si v poriadku Alex?- spýtal sa ma Thomas.
-Hm? Čo? Vraveli ste niečo?- spýtala som sa keď som začala vnímať.
-Či si v poriadku, vyzeráš byť dosť..hm...zlé. Viem že Marie bola tvoja priateľka. - povedal Thomas súcitne.
-Kedy zomrela?- spýtala som sa.
-Dnes o jednej poobede, vlastne včera. - povedal opatrne Thomas.
-Prečo ste mi to nepovedali skôr?-spýtala soms sa.
-Báli sme sa ako zareaguješ.- povedal teraz už Marko. -Veď vieš, konečne prestala s drogami a teraz je mŕtva...
-Áno, mŕtva. Kedy je pohreb?- spýtala som sa na tu najťažšiu vec.
-V piatok o jednej. - povedal Thomas.
-Dobre.- povedala som so smútkom. Smôtim nd stratou mojej priateľky, pred ktorou som nemusela mať tajnosi. Otázka znie: Premenila by som ju keby som mala šancu? Odpoveď je jednuduchá: Nie.
-Dobre tak, Doleressina banda, musí ísť dole. Koho by sme tam poslaly?- povedal Marko.
-Alex a ty Thomas, by ste boli ideálny, ale pri tebe Alex neviem, ako to zvládneš...A teba Thomas nechcem stratiť. Preto mi pomôžte niekoho vybrať.
-Ja pôjdem, to bezproblémov zvládnem. Pôjdem sama. - povedala som rozhodne. Keď povedal že Thomasa nechce stratiť, to je Thomas najlepší, je istá smrť. A ja nemôžem niekoho znovu stratiť, ja ich všetkých považujem za jednu rodinu.
-Nie, to je nebezpečné. Pädesiatych v ich hlavom sídle o piatej ráno. Tam sam zomrieš. Musíš si zobrať aspoň dvadsiatich.- povedal Marko. Pozrela som sa na neho. Je on vlastne normálny? Dvadsiatich mám pripraviť o smrť? To v žiadnom prípde. Pozrela som sa na Thomasa. Poviem mu to teraz.
- Pozri. Ja to prežijem. Mňa nemôže zraniť nejaká guľka vystrelené zo zbrane. Ja som niekdo koho by si sa mal báť. Ale máš šťastie, som vegetarián.- povedala som.
-O čom to pre boha kecáš?- povedal prekvapene Marko.
-Som.....upír.- povedala som s ťažkosťami. MArko na mňa pozeral "a ideš do blázinca". Určite mi nebude veriť. Ale ak je ako jeho otec, tak bude.
-Upír. - povedal prekvapene.- Upír?
-Áno, to vieš, preto vyzerám vždy tak isto. A nikdy sa nesťažujem na čas. Lebo j nespím.- povedla som pokojne a pomly. Nechceme ho vystrašiť.
-Uf...to som nečakal ale dobré.- povedal s jasnou úľavou v hlase.
_Takže my veríš? Nebojíš sa ma a ani nič také...podobné?- spýtalas omsa neveriacky.
-Pravdaže že ty verím, nebojím sa ťa...možno....a podobne.- povedal.
-Tak dobre. Aj tvoj otec bol taký. - povedal Thomas.
-Aký?- spýtals a ho Marko.
-Rozumný. Toleroval ju a ako chce aby si ju tolerovala tiež.- povedal pokojne Thomas.
-Chápem. Dobre. Tak tam pošlem niekoho iného. A prečo vlastne tam nemôžeš ísť?- spýtl sa Marko. Preo sme mu povedali o tom ako môže nesmrtelný, alebo skôr upír, zomrieť. A všetko ostatné. Marko to pochopil a preto ju poslal domov. Boli tri hodiny ráno keď prišla do Forksu. V tom okamihu ko vstúpila doň prišla jej správa od Alice. "Ahoj, všetci sú u nás. Príď ku nám na návštevu. Alice C." - hm, jasne strašne originálne.- pomyslela si. Hodila mobil n plubnu dosku čo heď olutovala, mobil sa rozlomil na dve časti.
-Fakt super, toto je úplne suprova vec! Jaj, stará šunka, nechápem ako je možné že sa mi znovu rozbil, bože ďalší mobil, to je katastrofa. - povedala naštvane. Tento mobil je už siedmy tento rok. To je iba október. Skoro kždý mediac si musím kúpiť nový. A žeby aj nie, keď ho nosím stále so sebou. Jeden mi "odišiel " keď som musela skočiť do mora, ďalší pri love, potom zase pri love. A teraz zase.
Zastal som. Bola som už pred domom Cullenovcoch. Pozrela som sa na sedadlo vedľa mňa. Môj úbohy notebook. Teba mám už veľmi dlho, už dva roky a stále si my verní. Vystúpila som s auta. Prebehla som ku domu a zastala som pri dverách. Mám zaklopať alebo nie? Ešte chvíľku som stála pri dverách, keď sa v tom otvorili. Medzi dverami stála Alice. Smiala sa.
-Načo tu čakáš?- spýtala sa.
-Ale na nič. Len tak som sa opalovala, veď vieš, potrebujem chytiť trocha farby. -povedala som, keď som okolo nej prechádzala do domu. Tm sa už smiala vädšina. Mohla som len hádať, ale viem že to určite bolo na mne.
-Čo sa smejete, aj ja sa chcem.- povedala som.
-Ty....si....hah....čakala.....hah...pred....dverami....- povedal Emmett pomedzi smiechom a keď to dopovedal začal sa ešte viac smiať. Prišla som ku nemu Naklonila som sa aby som mu videla do tváre.
-Ja som slušne vychovaná. Nemôžem za to že ty keď prídeš ku niekomu na návštevu zbúraš celý dom. -povedala som s úsmevom. Keď si niekdo predstavi Emmetta ako ide cez stenu domu, a keď zastane v obývačke, povie : "Klop, klop" ,....
-H ha ha, veľmi vtipné.- povedal Emmett, ktorý sa prestal smiať.
Hm, ako som a vedela nasmiať s Marie, ona bola úžasná osôbka. A teraz je mŕtva.
Hm, ako som a vedela nasmiať s Marie, ona bola úžasná osôbka. A teraz je mŕtva.
-Je mi to ľúto.- povedala nečakane Jenn.
-hm, jasne.- povedala som nezúčastnene. Nechcelo sa mi o tom rozprávať,nechcela som smútiť aj keď asi bolo lepšie sa o tom porozprávať, no vlastne nie, nebolo.
-Čo sa stalo? Niečo u mafiánov? Čo snáď ťa nevyhodili?- povedala irónicky Kevin, pozrela som sa na ňho. Keby mohol pohľd zabíjať....ach, len keby.
-Predstav si, že nie.- povedala som s drzosťou.
-Uf, to bude ťažké predstaviť si.- odvrkol mi.
-Nechápem, prečo sa s nimi stále "babreš".- povedala vážne Amnda.
-Lebo som dala sľub a aj sa sľuby snažím vždy dodržať, ako keby si to nevedela.- povedala som s dávkou hnevu. Presne, hnev, to teraz cítim. Ch nemôžu ma nehať na pokoji? Asi nie.
-Hm, ale aj tak nemala by si skákať tak ako oni, lebo skôr, on píska.- povedala stále vážne ale zárovveň aj ľahostajne.
-Aha, takže JA mám SKÁKAŤ tak ako TY pískať? To si tým chcela povedať? Že ak MÁM skákať tak iba podľa teba? J naozaj nechápem, čo si o sebe myslíš, že ty si nejaká kráľovná ? Ale ako?- povedala som naštvane ale niekedy až ironicky. To čo som povedala som hneď oľutovala, ale nie preto, žeby to nebola pravda ale preto že, tam bol Kevin, jej miláčik a Karolína jej matka. Ani som si nestihla uvedomiť a už som letela von zatvoreními dvermi. Skončila som na zemi pred dverami. Rýchlo som sa zdvihla, ale to už pred do mňou stál Kevin a za nim aj ostatný. A to aj Cullenovci. Oni, Cullenovci, Amanda, Krolina a Jack, sa len pozerali, le Kevin stál pred do mňou v obrnom postavení. Zvrčal a ja som mu to oplatila. Chytil ma za pravú ruku a hodil ma. Pristála som na žulovom kameni, ktorý sa pod domňou roztrieštil na malé a vätčšie kúsi. Zodvihla som sa a teraz som chytila ja Kevina a hodila do najbíššieho stromu. Prešla som rýchlo k nemu a už som mu chcela niečo odtrhnuť, keď zakričala Amanda. Zkričala niečo čo sme ani jeden nečakali.
-Koniec, PRESTANTE !!!! Alex má pravdu, presne tak sa správam!-zakričala a ja som s na ňu pozrela. Kevin sa pozeral tiež na ňu. On si niečo priznala? Veď ONA je tá kráľovná.
-Čože?!- dostl som zo seba.
Zoskočila som s Kevina.
Zoskočila som s Kevina.
-Presne to čo som povedala.- povedala pokojne. Keď som sa dostal z toho šoku, otočila som sa na Kevina.
-Si taký slabý že ť musí zachraňovť dievča.- povedala som sarkasticky s úsmevom na tvári. Kevin už išiel na mňa skočiť, keď v tom mu za chrbtom boli Jasper a Emmett. Za mňou bol Edward, chytil ma za rameno a ťahal od neho preč, ku domu.
-Nemohla si to nehať tak, však?- spýtala sa ma Karolina.
- Nie.- povedala som prosto. Nemohla, mali by si už konečne zvyknuť, ale oni si nechcú. Ich problém. Karolina si vzdychla.

jj good kapitolka...