Pôvodne to malo byť inak! Ale neva!
Do triedy, kde sa učia elixíri sme prišli akurát, keď učiteľ práve prichádzal. Pozrela som mu do tváre a zdala sa mi nejaká povedomá, ale nechala som to tak, keď ma drgla Parvati, že máme ísť.
Sadli sme si do posledných lavíc. Parvati sedela sa Lavender a ja som si sadla pred nich s nejakým Nevillom Longbottomom. Pred nami sedela Hermiona Grangerová, Ron Weasley a Harry Potter.
Severus Snape - obávaný učiteľ, ktorý obľubuje a nadržiava Slizolinčanom - si zapisoval naše mená. Keď sa predstavil Harry pozrel na neho a robil mu napriek. To som nevydržala a povedala som mu svoje: "Nechajte ho na pokoji." Pozrel na mňa s nečitateľnou maskou.
"Ty si kto?" opýtal sa ma ľadovo.
"Milli Jonesová," odpovedala som pokojne a nenávistne som sa na neho pozrela. Chvíľu vyzeral, že nad niečim rozmýšľa, či zvádza vnútorný boj, ale napokon odpovedal tak isto ľadovo ako predtým.
"Takže, slečna Jonesová," vstal a pomalým krokom sa približoval ku našej lavici, "keď ste ma prerušili asi viete odpoveď na moju otázku, všakže?" Zamračila som sa. Nie, pravda je, že nepoznám. To som, ale nemohla povedať. Nemôžem dopustiť aby vyhral - prešla som do protiútoku.
"A nemáte nás to naučiť?" Zamračil sa, otočil sa na päte a odišiel ku katedre.
"Pravdaže, ale niektorý vaši spolužiaci vedia na to odpovedať, všakže pán Malfoy?" Chlapec, ktorý je zaradený do Slizolínu, sa postavil a odpovedal na jeho otázku.
"Správne," ozvalo sa miestnosťou. "Slizolínu udeľujem 5 bodov za správnu otázku." Snape pozrel na mňa s víťazoslávnym úsmevom - ak sa to dá nazvať úsmev - na perách. Ja som sa na oplátku zamračila. Zapisoval si ďalšie mená a pri každom utrúsil nejakú poznámku. Väčšinou nie dobrú, ale myslím, že my sme to nemali počuť. Myslím, že to ani veľa ľudí nepočulo, lebo keď som sa spýtala Nevilla, či to počul, zamračil sa na mňa. Zaujímavé.
Keď si zapísal všetkých obrátil sa na nás a nechal nás robiť nejaký lektvar. Polovica z nás - všetci čo sú muklorodení alebo ani nevedeli, že sú čarodejníci, tak ako ja - sa na neho pozerali ako na blázna. Pravdaže aj ja by som sa pozerala, keby som s ním nebola vo vojne. Je to divné, že hneď v prvý deň a prvú hodinu, mám...čo? Nepriateľa? Asi hej. Nie žeby som nemala učiteľov, s ktorými som "bojovala" aj v muklovskom svete, ale ja tak. V prvom ročníku, či len v prvý deň a už nie v prvú hodinu na jednej škole.
Tak som si zobrala prísady, ktoré som si myslela, že by tam, mali byť a odniesla som ich ku kotlíku. Tam už stál aj Nevill a striedal pohľadmi na kotlík a potom na Snape.
"Čo je?" spýtala som sa ho šepky. Pozrel na mňa a oči sa mu rozšírili.
"Čo je?" spýtala som sa ho znovu a on ukázal na kotlík. Pozrela som sa aj ja na kotlík. Nič zvláštne som, ale nevidela. Chcela som sa ho opýtať znovu "Čo je?", ale to ma nemohol vyrušiť Snape s tým, že si máme švihnúť a nemáme sa rozprávať medzi sebou. Pritom sa pozeral na mňa a Nevilla. Pozrela som sa znovu na Nevilla, ktorý už zohrieval vodu v kotlíku. Fajn, pomyslela som si a začala som robiť všetko čo bolo treba.
Voda, prísady, premiešať, povariť, znovu pomiešať, vypnúť, nechať odstáť, pomiešať, pridať niečo čo má strašne dlhý názov a znovu premiešať...
Znovu a znovu dookola.
Posledný krát pomiešať - trikrát v smere hodinových ručičiek a štyrikrát v protismere hodinových ručičiek. Nechať 5 minút odstáť.
Urobila som všetko podľa návodu. po piatych minútach som pozrela znovu do knižky.
Elixír by mal chytiť sladko ružový nádych.
Pozor: Ak elixír mení farby je extrémne nebezpečný!!!
Po prečítaní som pozrela do kotlíka. Sladko ružová farby. Super, pomyslela som si a pozrela som sa do Nevillového kotlíka.
"Sladko ružová," povedala som. "to je..." sekla som sa v pol vety, lebo som si všimla, že jeho elixír chytá modrú, nie skôr tyrkysovú farbu. Ajáj, "uf, Nevill, určite si to robil správne?" spýtala som sa namiesto pochvali. Pozrel na mňa, potom do kotlíka a nakoniec do učebnice.
"Áno, v návode sojí, že to má meniť farbu z ružovej na fialovú a z nej na žltú..." Pozrela som do jeho učebnice a hneď som si všimla, že jeho strana je obrátená.
"Nevill, nemali sme robiť toto" ukázala som na lektvar, ktorý robil, "ale toto!" Musela som obrátiť stranu aby som mu ukázala ten správny. Nenechala som ho niečo povedať, lebo hneď som pokračovala: "A Nevill aj tak to nemáš správne. Tu sa píše, že to malo meniť farbu z ružovej - ty máš sladko ružovú - na fialovú - a toto je tyrkysová - a z nej na žltú - ak toto je žltá Nevill ja som potom pes, lebo toto je zelená..." Viac som ho nestihla poučiť, lebo sa ku nám prihnal profesor.
"Nerozumeli ste? ŽIADNE ROZPRÁVANIE a čo vy..." Nedopovedal a pozrel sa do môjho kotlíka. Zamračil sa.
"Správne." Žiarivo som sa usmiala, ale úsmev mi povädol, keď som si spomenula na Nevilla.
"Sna...emh...profesor?" spýtala som sa a on sa na mňa zo zamračeným pozrel.
"Čo je?" spýtal sa a ja som len nemo ukázala na kotlík. Zamračil sa a mierne sa uklonil.
"Hm..." povedal alebo skôr zahmkal. Nestihol vlastne nič, lebo sa z kotlíka začalo dymiť a skôr ako mohol hocikto zareagovať tak vybuchol. Výbuch nebol silný, ale mňa, Nevilla a aj Snapeho odhodilo stranu.
"To bolo..."začal prskať Snape hneď ako sa zdvihol, ale zasekol sa hneď ako uvidel Nevilla. Nevill ležal na zemi a videla som krv. Veľa krvi! Rýchlo pribehol k nemu a pozrel mu do tváre. Celá od krvi. Cítila som sa fajn myslím, že som tak vyzerala lebo sa znovu pozrel na chlapca a povedal ráznym hlasom:
"Pôjdeme do ošetrovne!" Kývol mi a my aby som ho nasledovala. Urobila som, lebo mi začalo byť zvláštne. Viečka sa my začali samé od seba oťažieť a ja som omdlela. Asi. Všade bola tma!

jj wau skwelá kapitolka!!! môj Severus
fakt úžasné...